Zázrak či nočná mora?
Každá sme si ho zažili inak. Každá máme naň úplne iné spomienky. Každá má úplne iný zážitok. Ale predsa len je to vždy ten moment, kedy skončí naše dlhé čakanie, aby sme sa KONEČNE mohli zoznámiť s človiečikom, ktorého sme dlhých deväť mesiacov nosili v brušku.
Prečo som teda pôrod nazvala tak šialene a prirovnala ho k nočnej more? Pretože ja osobne na ten môj dobré a krásne spomienky nemám. Ak vôbec, keďže veľa z neho viem len z rozprávania otca môjho dieťaťa, ktorý našťastie bol celý čas pri mne. Ale tak aby ste pochopili, poviem vám ako to so mnou bolo…
V to ráno som bola na materskej dovolenke presne tretí deň! Zobudila som sa na zvláštne bolesti, ktoré som nepoznala, ale nápadne pripomínali počiatočné kontrakcie. Keďže som však bola na konci 34 tt, myslela som si, že ide len o posličky. Najskôr som nepanikárila, logicky som si pustila stopky a keď som zistila, že bolesti sa vracajú každých 5 minút, zavolala som môjmu úžasnému gynekológovi. V momente, kedy som na otázku „A čo všetko ťa bolí?“ odpovedala „Brucho, kríže a vnútorná strana stehien“, poslal ma rovno do najbližšej nemocnice na centrálny príjem. Prezieravo som však už týždeň bola pobalená. Celé to skrátim, ale niekedy vám určite poviem aký komický príjem na oddelenie som zažila… Viete si predstaviť, že ja by som zažila niečo bežné? 😀 
Na Kramároch na najvyššom poschodí si ma už nechali s informáciou, že som na dva centimetre otvorená a začal mi pôrod. Uložili ma na vzdycháreň, lebo sa báli že ak začnem rodiť, nestihnú ma previezť z oddelenia na pôrodnú sálu. A tam ma držali umelo tehotnú ešte ďalšie tri dni. Pri mne sa striedali maminky, ktoré sa tam zdržali len krátko a šli rovno rodiť. (Úžasná podpora mojej psychiky v tom momente poviem vám…) Na to predsa vzdycháreň slúži. Ja som mala obmedzený pohyb na minimum a každých šesť hodín som jedla tabletky na udžanie bábätka v sebe. Popritom som bola napojená na infúziu, ktorá mi údajne mala zastaviť kontrakcie (ale ozaj len údajne) a pravidelne mi pichali kortikoidy na vývin Jakubkových malých pľúc. Pre mňa fakt hrozné tri dni.
Pôrod samotný nebol o nič lepší. Nie žeby na mňa niekto kričal, alebo žeby personál smeny nebol príjemný. Práve naopak, všetci boli úžasní a za to som im doteraz vďačná. Len to bolo celé akési príliš technické. Nejako strategicky ako mi bolo povedané som mala ležať, každú chvíľu ma monitorovali, pichali mi analgetiká a hovorili čo a ako mám robiť. Neviem teda, či ste to niektorá zažila, ale v momente kedy neviete ovládať svoje telo a sestrička vám povie „ešte netlačte“, je to celkom komické. (Osobne si pamätám len jednu dávku analgetík, ostatné dve netuším kedy mi pichli…) Veľa si nepamätám, dokonca som v istých momentoch videla čierno-bielo. Ozaj jediná moja opora bol vtedy otec dieťaťa pri pôrode. Aj to všetkým neskutočne odporúčam. Bol to akýsi pilier, ktorý tam bol len pre mňa, držal ma za ruku a jeho som plnohodnotne vnímala. Teda videl absolútne všetko, čo doteraz nepochopím. Každý muž, ktorý zažil pôrod svojho dieťaťa má môj obrovský obdiv a uznanie, že to zvládol. (Všetci muži, ktorí to čítate- ste ÚŽASNÍ!!!)
Moje predstavy o kráse pôrodu boli celé tehotenstvo o niečom inom. Chcela som aby práve toto bol krásny zážitok a moment na ktorý nezabudnem. Mal to byť predsa pôrod môjho dieťaťa. Myslela som si, že to bude krásny moment zrodenia a nejakým spôsobom len naša chvíľa. Nebolo to tak…
Ja tomu rozumiem, že malý išiel 6 týždňov predčasne a bolo treba robiť opatrenia aby všetko dobre dopadlo, ale niektoré veci mi proste boli len oznámené. Napríklad to, že do sprchy už nesmiem, lebo to ASI nestihnem. To, že ma musia nastrihnúť, lebo malý je príliš malý a krehký a aby som mu NEUBLÍŽILA. To, že mi ho hneď po narodení vzali a ja som ho videla len asi 30 sekúnd aj to už umytého a oblečeného a hneď ho brali do inkubátora. (Tento moment si tiež napríklad pamätám len veľmi matne a skôr vďaka fotkám.) To, že ma nechali neviem koľko hodín ešte ležať na pôrodnej sále než ma previezli na izbu na ktorej mi potom zakázali vstávať ďalších pár hodín. Reálne kým som svoje dieťa videla PRVÝKRÁT aj to v inkubátore, prešlo asi OSEM HODÍN!!! No nie je to šialené? 
Nie, nechcela som vás vystrašiť ani odhovoriť od ďalšieho pôrodu. Ja viem, že existujú aj tie pekné spomienky na pôrod. Denno denne sa s tými príhodami stretávam vďaka vám a som za to neskutočne šťastná. Teraz viem, že ďalší príchod drobca na svet chcem zažiť presne tak aby to bolo o nás. Aby to bol nezabudnuteľný okamih a aby som o tom dokázala hovoriť s láskou a nie strachom. Keď od mojich blízkych priateliek počúvam, aké to boli silné chvíle plné emócií držať svoje dieťa hneď po jeho narodení, mrzí ma, že som to nezažila. Je to pre mňa však nakopnutie k tomu, spraviť to druhý raz inak a trvať si na tom. Po mojom prvom pôrode som bola skalopevne presvedčená o tom, že ďalší krát pôjdem do najbližšej nemocnice s tým, že chcem epidurálku a aby mi dieťa čo najskôr vybrali. Áno, takú som z toho mala traumu. Ešteže náš mozog vie časom vyselektovať spomienky a nechá nám len tie krásne časti. Možno je dobré, že si všetko nepamätám a mám len útržky spomienok. Pevne verím, že keď dostanem druhú šancu na tento moment, bude článok o pôrode vyzerať úplne inak a ja ho budem písať s väčším nadšením ako tento…
Moje prvé momenty s Kubkom
Peťa s Maxom
Monika a jej Paťko
Ďakujem mojim naj kamoškám, ktoré sa so mnou a s vami podelili o tie ich prvé momenty, kedy ich deti prišli na tento svet. <3