Keď sa život otočí

/Alebo kruté zápisky o popôrodnej depresii…/

„Existuje? …Nie je to len výmysel?… A veď babyblues má vraj každá druhá mama na svete… Neboj, to predsa odznie časom, len to ignoruj a sústreď sa na malého…“
Neviem či poznáte aj vy tieto vety ohromne podporného charakteru, alebo ste boli jedny z tých, čo o tom radšej nehovorili. Ja som si občas pripadala ako krkavčia mama v niektorých situáciách. Rozhodne na to nie som hrdá, čo musím napísať hneď na začiatku! Cítim však potrebu otvoriť túto tému o ktorej sa tak často nerozpráva. Počas mojich troch rokov strávených medzi mamami som pochopila, že niektoré debaty a témy sú jednoducho tabu. Sú veci o ktorých sa nehovorí a zase raz sme na to každá sama, lebo ÚDAJNE sa tieto témy nemajú v tomto svete ani len nachádzať. Oni tu však sú. A keď o nich nebudeme verejne rozprávať, stanú sa z nich naše osobné nočné mory…

Nie nadarmo sa vraví, že šestonedelie slúži na zoznámenie sa s tým malým človekom čo v nás prebýval niekoľko mesiacov. Na zosúladenie sa s partnerom (nie však v zmysle vzťahu ale v zmysle dohody, kto je na rade s výmenou plienky a ohriatím mlieka o 3tej ráno…). Na prijatie nového životného štýlu, ktorý má sakramentsky ďaleko od toho, čo ste doteraz poznali a v čom ste žili. Toto obdobie má byť o prijatí veľkej životnej zmeny, ktorá práve nastala. Preto by celý tento čas mal byť o vás doma, nie o návštevách a podobne. Bábätko nie je atrakcia ani výstavný kúsok. Šestonedelie nie je súťaž o to, kto z rodiny skôr príde, povaruje, podrží alebo pokočíkuje drobča… Ak ste však hyper-super energiou nabitá osobnosť so sklonmi k odporu voči akýmkoľvek radám, typom a odporúčaniam ako sa majú veci robiť správne, môže sa vám ľahko stať, že to nedopadne najlepšie… Môžem byť pokojne odstrašujúcim príkladom ako sa to nemá robiť. 😉

Prisámfakt som si celý život myslela, že materstvo je to jediné na čo som bola kedy predurčená, že to je jediná vec v mojom živote, ktorá bude dávať zmysel. Bola to však tá jediná vec, ktorej som absolútne nerozumela nech som si ju začala rozoberať z hociktorej strany. Celý môj život musel ísť bokom, pretože som musela byť odovzdaná môjmu synovi a to plnohodnotne. Tí, ktorí ma poznajú vedia, že sa nerada prispôsobujem a nerada robím veci podľa iných. Nezvyknem sa riadiť radami mudrcov, ktorí vedia všetko lepšie ako ja. Je to moja ťažko zvládnuteľná povaha a moje ego, ktoré sa prebíja na povrch v plnej paráde. Asi ste teda už pochopili, že som si všetko chcela robiť po svojom a myslela som si aká som úžasná, že budem vyčnievať z radu.

Realita ma však čoskoro dostihla a celkom nepekne. Nemala som rovnováhu, nevedela som ako na to. Jediné čo som mala v hlave bolo, že sa odmietam vzdať svojho života a komfortu. Takto, aby sme si veci dali na pravú mieru a nevznikli nejaké nedorozumenia… 😉 Tešila som sa, že mám syna a milovala som ho už keď bol v brušku. Jeho príchodom som sa však musela vzdať vecí, ktoré som milovala. Bolo to spievanie a kapela, musela som odísť z práce, čo ma napĺňala, nemohla som si hocikedy hocikam ísť bez udania dôvodu, stratila som na istý čas osobnú slobodu a to ma neskutočne rozožieralo zvnútra.

Dnes už viem ako to celé je, ako by to malo byť a kde by mala rovnováha nastať, dokonca aj kedy. Ešte že som si to uvedomila po prvom dieťati a hádam ešte budem mať druhý pokus na nápravu. 😀 Sama sebe som sľúbila, že to spravím úplne inak.

V dobe, kedy som prišla na to, že je so mnou niečo v neporiadku som už bola dosť značne psychicky na dne. V prvom rade u nás fungovalo dieťa len na dva módy a to bol spiaci, ktorý trval 3x dvadsať minút denne a potom bol vreštiaci (prepáčte za výraz, píšem to pocitovo ako si to pamätám dodnes) a ten trval zvyšok dňa. A aj noci boli kruté, keďže bol stále hladný, ja som nekojila, lebo som nemala mlieko a nerobila som nič iné len len zarábala fľašku za fľaškou (o problémoch s bruškom, netrávením mlieka a striedaním a skúšaním neviem koľkých druhov značiek ani nehovorím, lebo to bola zase samostatná kapitola). Viem, že si teraz mnohé poviete, že je to normálne, ale asi ste na to boli nastavené od začiatku. Mňa to ale prekvapilo a doľahlo to na mňa. Dnes už viem, že sú aj také ženy, ktoré nejdú z pôrodnice domov s motýlikmi v brušku a najväčšou láskou k uzlíčku (ako to oni volajú). Mám blízku kamarátku, ktoré sa pri odchode z pôrodnice sestričky opýtala: „A toto si mám naozaj vziať domov? Čo s tým akože budem robiť?“ Znie to teraz smiešne, ale v tom okamihu to sranda naozaj nie je.

Pamätám si ten jeden zásadný moment, ktorý mi ukázal, že by som to mala začať riešiť. Jakubko mal asi 3 mesiace a opäť len plakal a kričal a ja som bola veľmi unavená už zo všetkého čo sa za posledné mesiace dialo. Mala som ho na rukách, čičíkala a prechádzala sa po byte v zúfalom stave. Až prišiel ten moment, kedy do mňa vošlo niečo medzi hnevom, zúfalstvom a bezmocnosťou a ja som ho z môjho náručia pustila na našu posteľ (USTLANÚ NA PÁPEROVÉ MÄKKÉ PAPLÓNY!!!) a zvreskla na neho: „Čo ešte odo mňa chceš?! Čo mám ešte urobiť?!“ V tom momente stíchol a vypúlil tie malé očka na mňa, nechápal čo sa stalo a mňa doteraz striasa, keď si na to spomeniem, lebo ten pocit, ktorý ma ovládol vo mne nepríjemne rezonuje doteraz. Zodvihla som ho a začala som plakať s ním a ospravedlňovať sa mu, tak veľmi mi to bolo celé ľúto. Neprajem to naozaj žiadnej z vás, verte mi. Je to niečo strašné. Kto nezažil, ťažko pochopí, čo sa v takom okamihu deje v matke. Ešte tá zmeska popôrodných hormónov, nervozity, únavy, to je veľa aj na vola, nie to ešte na jednu matku…
V ten deň som volala kamoške psychologičke a plakala jej hodinu do telefónu aká som zlá mama a ako neviem čo mám robiť. Že okrem iného malému musí strihať nechty jeho tatino alebo moja mama, lebo ja sa bojím, že by som mu tými nožničkami ublížila v nejakom záchvate, tak to radšej odmietam robiť. Upokojila ma od nej veta: „Buď rada, že si tak silná osobnosť, že si to uvedomuješ a vyhýbaš sa tomu. Vieš koľko žien deťom ublíži, lebo si to neuvedomuje?“

A tak som začala svoju cestu rovnováhy a uvedomenia sa. (Ktorá podotýkam vôbec nebola ľahká a trvala veľmi dlho. Dokonca trúfam si povedať, že som na nej istým spôsobom stále.)
Áno, som mama… Áno, som tu pre svojho syna ten čas ktorý ma potrebuje a veruže ho nie je málo… Áno, dlhé roky tu budem pre jeho potreby… ALE… Mám aj svoju časť života, ktorú potrebujem, aby som bola šťastná ja. Nie nadarmo sa stále a všade opakuje „ŠŤASTNÁ MATKA – ŠŤASTNÁ RODINA“. Je to veľká pravda! Každá mama potrebuje občas vypadnúť z tohto kolotoča a ujsť do svojho sveta, ktorý ju nabije energiou. Preto nemám rada vyhlásenia, že mama nemôže nič odkedy sa stane mamou. A že je tu len a len obetavo plnohodnotne pre potreby dieťaťa. A kde sú jej potreby? Kde je jej šťastie? Kde sa má nabiť aby mohla energiu doma odovzdávať ďalej?
Nechcem žiť vo svete, kde je dieťa na prvom mieste a mama či vzťah doma s partnerom sa posúva do úzadia, lebo je tu dieťa! Nie, nepropagujem studený odchov, hovorím o zdravej vyváženosti a šťastí, ktoré musí matka mať aby všetko fungovalo. Pretože na svete nežijú len obetavé mamy pripravené všetkého sa vzdať, sú medzi nami aj také, ktoré potrebujú žiť a cítiť, že žijú.

Toto je asi najťažší článok a priznanie, ktoré som práve písala a doteraz vo mne rezonuje pocit nepokoja, keď si na tie chvíle spomeniem. Chcem, aby ste vedeli, že ak ste niekedy mali podobné stavy, nie ste v tom samé, je nás viac. Nie ste šibnuté ani zlé mamy, potrebujete len podporu a pomoc. Toto je téma o ktorej treba hovoriť a cítiť, že sme pochopené. Je jedno, či sa zdôveríte kamoške, mame, svokre alebo psychologičke, len to nedržte v sebe a neubližujte si zbytočne, keď nemusíte. Nie je to hanba! Vás ostatných chcem poprosiť: Hlavne nás prosím nesúďte, tiež sme len ľudia. Ľudia, ktorí potrebujú vypočuť, objať a znova začať žiť… <3

PS: ĎAKUJEM ZA PREČÍTANIE, POCHOPENIE A PODPORU VŠETKÝCH NÁS, ĆO SME TO ZAŽILI! JE TO PRE NÁS VŠETKY NESMIERNE DÔLEŽITÉ!